Mor Ho! – Samo Chalupka

Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.
 
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman – cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj tábora sedí cár na zlatom stolci,
okol neho cárska stráž, tuhý to paholci,
a pred cárom družina neveliká stojí;
sú to cudzí víťazy, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im otáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevný ako skala:
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
 
A ty, mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.